Z (kde)Koľvek na Rohačku – Čierna hora

publikované v: Výlety po Slovensku | 0

V chladné sobotňajšie ráno sme sa vybrali do Slovenského rudohoria. Konkrétne do horského celku Čierna hora, do ktorého patri aj vrch Sivec. Našim cieľom boli dva skalné vrchy, z ktorých jeden je zároveň najvyšší vrch tohto územia. Ale poďme na to postupne.

Začali sme v obci Kluknava, kde sme vystúpili z vlaku. No nie tak celkom v obci. Vlak nestojí priamo v dedine, ale asi kilometer ďaleko, pri časti Štefanská huta. Tu sa nachádza pekný drevený most, ktorý vedie ponad rieku Hornád. Dokonca patrí medzi cenné technické pamiatky. Chceli sme ho vidieť, tak sme vystúpili už tu. Odtiaľ sme sa po cyklo-trase dostali do obce Kluknava, kde začína modrá turistická trasa.

čierna hora kolvek rohacka som dobrodruh

Ale ak pre vás most nie je zaujímavý, oplatí sa vám vystúpiť až v zástavke Richnava, kde modrá turistická značka začína. Nemusíte ju potom hľadať po celej dedine a zároveň prejdete cca o kilometer menej.

Podarilo sa nám napojiť na turistickú značku, ktorá z dediny vychádza na poľnú cestu. Značenie je trochu zavádzajúce. No treba ísť až hore ku lesu, kde nájdete ďalšie značky, ktoré vám už ukážu cestu. No a aký by to bol začiatok výletu, keby nás pod lesom nečakalo celé stádo jeleníc. Už keď sme prichádzali bližšie, všimli si nás a zdupotali do lesa.

čierna hora kolvek rohacka som dobrodruh

Tak sme pokračovali v stúpaní po úzkej ceste, cez ktorú sme sa dostali na peknú lúku. Po chvíli som si uvedomil, že v lese pred nami niečo šuchoce. Kráčali sme ďalej a zrazu jedna jelenica po druhej zbehávali nižšie do miest, kde sa nám úplne stratili. Celý tento cirkus trval skoro 5 minút. Neviem povedať, či to bolo to isté stádo ako predtým, no v konečnom dôsledku to je úplne jedno. Videli sme divočinu.

Pred nami bolo ďalšie stúpanie. Čím vyššie sme boli, tým viac snehu bolo. A keď je sneh, je vidieť v lese život. A toho tam bolo naozaj mnoho. Na každom kroku sme nachádzali vychodené zvieracie stopy. Srnky, jelenice, pravdepodobne divé mačky, veveričky, zajace, niečo ako rys alebo vlk, jazvec a mnoho takých, ktoré sme ani nevedeli identifikovať. Nie, že by sme ostatné identifikovať vedeli.

čierna hora kolvek rohacka som dobrodruh

Ako sme každým krokom skúmali stopy v snehu, pred nami sa zrazu ukázali dva diviaky, ktoré si nás všimli a v momente sa rozbehli preč. Tým pádom sme si mohli pripísať stopy aj od “zlatých prasiatok”. Neviem, či sa mi už stalo, že by som videl diviaky takto počas túry. Takže pre mňa to bol určite zážitok.

Približne po dvoch hodinách sme prišli na prvú križovatku. Nebol tu žiaden smerovník, iba lavička so stolíkom a ceduľa zavesená na strome, na ktorej bolo..

čierna hora kolvek rohacka som dobrodruh

Tu sme si dali krátku pauzu, oteplili sme sa čajom a zjedli časť desiaty. Ako inak, obľúbené rohlíky so šunkovou penou. Dlho sme nevydržali, pretože teplota bola pod nulou a po chvíli nám začali mrznúť ruky. Tak sme sa rýchlo pobrali ďalej. Samozrejme cestou cez skaly. Netrvalo dlho a už sme sa škriabali po skalách, cez ktoré sme sa dostali až na vrchol s názvom Koľvek.

čierna hora kolvek rohacka som dobrodruh

Koľvek je skalný vrch s výškou 800 m.n.m. Nie len, že vrch, ale celý hrebeň je tvorený z vápencových skál. Celý tento komplex skál sa nazýva skalné mestečko Koľvek. Chceli sme prejsť celý hrebeň a pokračovať ďalej, no skaly boli zasnežené a nemali sme ani tušenie kam šliapeme. Bolo to celkom nebezpečné a hlavne nepohodlné, tak sme prišli späť dole ku tabuli a šli sme po chodníku.

Ešte doplním, že cca týždeň pred našim výletom sa podľa našich známich v okolí pohyboval medveď. Zapáčila sa nám myšlienka, vidieť macíka, tak sme sa vybrali sem. Dôkaz, že sa tu pohyboval sme našli ešte pod vrchom, kde sme videli poriadne oškrabaný strom, kde si pravdepodobne brúsil nemalé pazúriky.

čierna hora kolvek rohacka som dobrodruh

Chodník pokračoval chvíľu po rovine a po niekoľkých (sto) metroch sme sa opäť dostali do stúpania. Z hustého zasneženého lesa sme sa zrazu dostali na lúku, na vrchu ktorej bola maličká chatka. Až po príchode priamo k nej sme zistili, že to je poľovnícka chata s názvom U smelého Srnca. Škoda, že žiadneho srnca sme tam nevideli. Chceli sme si dať prestávku, no pri predstave, že opäť zmrzneme, sme sa rozhodli hneď pokračovať ďalej. Stúpanie bolo doteraz najväčšie asi na tomto úseku. A v hlbšom snehu sa chodí stále ťažšie. Ale stále s úsmevom.

čierna hora kolvek rohacka som dobrodruh

Les a celé to prostredie bolo ideálne na stretnutie s medveďom, no to sa žiaľ nám nepodarilo. Aj keď stôp v snehu bolo stále mnoho, žiadne zvieratko sme už počas celej túry nevideli. Po chvíli sme sa dostali na ďalší skalný vrch, kde sa nachádza veľký kríž a malá drevená socha. Myslel som sa už nachádzame na najvyššom vrchu, no nebolo tomu tak.

Výhľad by sme mali úžasný, no hmla a oblaky sa akurát zdržiavali okolo celého vrchu. Jediné, čo sme videli bola najbližšía dedina priamo pod vrchom. Nevadí, aj tak to stálo za to a navyše máme o dôvod viac, navštíviť toto miesto opäť, no za krajšieho počasia.

čierna hora kolvek rohacka som dobrodruh

Pokračovali sme ďalej. Najprv dole, potom opäť hore a tu zrazu sme uvideli plechová skrinku, čudnú drevenú “stavbu” a smerovník s tabuľou Rohačka. Tento vrch má výšku 1 029 m.n.m. Vďaka tejto výške to je najvyšší vrch Čiernej hory. V plechovej skrinke sa nachádza knižka, do ktorej sa môžete kľudne zapísať, podpísať a vyjadriť svoje pocity z výletu. Navyše tam nájdete aj našu nálepku, ako dôkaz, že sme tam boli aj my.

čierna hora kolvek rohacka som dobrodruh

Od tohto úseku nás čakalo už len klesanie. Možno si pomyslíte, že super, aspoň sa neunavíme. No čím dlhšie sme šli, tým väčšie klesanie bolo. Kým sme prišli na sedlo pod Roháčkou, bolo to v poriadku. Chvíľu sme ešte kráčali po lesnej ceste, okolo ktorej les nebol taký ako by mal byť. No neskôr sme prešli do lesa, ktorý bol zložený z tenkých listnatých stromov. A to bolo naše jediné štastie. Klesanie bolo v závere naozaj brutálne a museli sme sa chytať každého druhého stromu, inak by sme sa rozkotúľali až do Margecian.

V priebehu hodiny sme sa dostali až do Margecian, kde sa náš výlet oficiálne skončil. Pichanie v kolenách sme však cítili ešte ďalšie dve hodiny. Prišli sme v úplne ideálny čas, počkali sme na rýchlik asi 20 minút a odniesli sme sa rovno domov.

Kluknava –> Koľvek –> Rohačka –> Margecany

Celkový pocit z výletu bol super. Videli sme opäť kus lesnej divočiny a keďže teplota sa napohla nad nulu, vymrzli sme tak, ako sa patrí. No ako spomínam po každom výlete, stojí to určite za to. A to, že je vonku veľa snehu a teplota je hlboko pod nulou, nie je výhovorka. Do prírody sa dá ísť za každých podmienok a počasia. Držte sa!

Ďalšie fotky:

čierna hora kolvek rohacka som dobrodruh

čierna hora kolvek rohacka som dobrodruh

čierna hora kolvek rohacka som dobrodruh

čierna hora kolvek rohacka som dobrodruh

čierna hora kolvek rohacka som dobrodruh

Zdieľaj alebo pošli priateľovi:

Zanechajte komentár